Očkovanie a ako som ho vnímala – časť 2

Od svojho nástupu do praxe som spočiatku pracovala na detskom oddelení, neskôr na pediatrickom obvode, kde pracujem dodnes. Očkovanie som od začiatku vnímala ako jedinú možnú a správnu ochranu pred infekčnými chorobami, z ktorých mnohé som nikdy nezažila, nevidela a niektoré sme ja, moji rovesníci a naše deti bez problémov prekonali. Postupom času do povinného očkovania pribúdali ďalšie nové vakcíny, ktoré boli prijímané ako výsledok výskumu, pokrok v ochrane pred infekčnými ochoreniami. Roky sme týmito vakcínami očkovali a aj niektorými nepovinnými, z ktorých niektoré som pred rokmi kúpila aj mojim deťom, doslova za našetrené peniažky.

Očkujeme stále, podľa zákona a podľa toho, ktoré vakcíny sú z ministerstva zdravotníctva určené.

Bola to samozrejmosť, takmer nikto o tom nepochyboval, roky to išlo bez zmeny. Posledných niekoľko rokov, aj pod vplyvom informácií z celého sveta, aj tým, že u mladých ľudí sa výrazne odstraňuje jazyková bariéra, sa objavujú aj rozporuplné informácie a pribúdajú rodičia, ktorí sa pýtajú, žiadajú záruky, že ich deti ostanú zdravé aj po očkovaní a niektorí prevezmú na svoje plecia obrovskú zodpovednosť a nedovolia svoje deti očkovať. A tu nastala veľká zmena v každodennej práci pediatra prvého kontaktu. Niektorí nepripúšťajú žiadne námietky rodičov, niektorí prikazujú, zastrašujú, vykresľujú katastrofické scenáre, čím prakticky donútia rodičov, aby svoje dieťa nechali zaočkovať. A veľká väčšina detských lekárov prvého kontaktu doslova udáva rodičov na úrad verejného zdravotníctva. Možno to robia z presvedčenia, možno sa nad tým veľmi nezamýšľajú, možno len poslúchajú úradnú moc, možno chcú mať pokoj a možno sa boja. A pracovať a každý deň sa báť, to nie je dobré. Dlhoroční kolegovia sa prestali otvorene rozprávať. Mnohí pediatri rodičov, ktorí nedajú dieťa zaočkovať, vyhodia zo svojej ambulancie, a tí si potom hľadajú nového lekára. Niektorí kolegovia na odborných seminároch interpretujú svoje obavy z toho, ako budeme liečiť ochorenia, ktoré sme v praxi nevideli, ak sa znova vyskytnú. A počula som aj názor kolegyne, že k niektorému pediatrovi rodičia prihlásia svoje dieťa len preto, že u neho sa nemusí očkovať. K tomuto by som rada uviedla niekoľko myšlienok.

V našom štáte má každý človek, tobôž dieťa, ústavou zaručené právo na zdravotnú starostlivosť. Diskriminovať dieťa preto, že jeho rodičia sa rozhodli ho nenechať zaočkovať, je teda jednoznačné porušenie zákona. Pritom niektorí pediatri sa už tehotnej mamičky, ktorá si k nim chce prihlásiť dieťatko, pýtajú, či ho budú očkovať.

Nezazlievam im to, pretože viem, v akej situácii pediatri v našom štáte pracujú. Je ale minimálne neetické klásť takéto otázky mamičke, ktorá svoje dieťatko nosí v brušku. Ak mamička povie, že očkovať nebudú, pošlú ju hľadať si iného pediatra.

Ja sa tehotnej maminky pýtam, či bude chcieť dojčiť. A ak áno, poradím jej, aké je dôležité učiť sa o dojčení už pred pôrodom. Poviem jej, ak ju to zaujíma, o čo najprirodzenejšom pôrode, aby verila, že odjakživa dieťatko spúšťa pôrod, vie, kedy a ako sa má narodiť, že potrebuje vnímavú mamičku a láskavé rodinné prostredie, oporu a povzbudenie. Že je dôležitý bonding, podpora samoprisatia bábätka, neprerušený kontakt mamičky a dieťatka, láskyplná podpora otecka a súrodencov.

Dnes sa už v pôrodnici robí novorodencom množstvo skríningových vyšetrení, ultrazvukov (mozog, obličky, bruško, bedrové kĺby, zrak, sluch…), na ktoré nosia detičky sestričky vo vozíkoch, prechádzajú pri tom niekoľkými chodbami, poschodiami, dieťatko nevie, kde má mamičku, nepozná tie cudzie ruky, je neisté a následne vznikajú problémy s dojčením. A mnohé bábätká už pri prvom vyšetrení u nás majú soplíky, zapálené očká a z výterov pravidelne vychádza zlatý stafylokok, ktorého získali buď od personálu alebo „behaním“ po vyšetreniach.

Tieto vyšetrenia by po prepustení z pôrodnice pokojne mohlo dieťatko absolvovať v náručí svojich rodičov, keď sa už aj mamička cíti silná a zotavená.

Mnohé dievčatká na prvé vyšetrenie prídu už s náušničkami. Sú milé, krásne, také malé slečny. Ale pýtal sa ich niekto, či je to pre ne dva dni po narodení dôležité? Som presvedčená, že by si vybrali radšej náruč svojej matky než takýto bolestivý výkon.  Dokedy si budeme myslieť, že dieťa, pretože je malinké, necíti, nevníma, nepočuje, netrpí? Veď už je veľa dôkazov o tom, že dieťa si pamätá všetko počas vnútromaternicového života. Pozná hudbu, ktorú v rodine počúvajú, hlasy svojich blízkych, dotyky, objatia. A keď sa narodí prirodzene, veľkými zvedavými očkami sa vpíja do tváre svojej mamy, chce ju spoznať zvonka. Také je múdre a dokonalé.

Tí, ktorí čítate tieto riadky, prepáčte mi, prosím, že som sa takto rozpísala. Sú to témy, ktorými žijem, je to pre mňa nádherné prežívanie mojej profesie. Stále viac vnímam, že toto je dôležité, aby sa v tomto našom svete namiesto násilia rodila láska a mier. Toto sú veci, o ktorých majú vedieť budúci rodičia. Ale  povedať tehotnej mamičke, že ak očkovať nebudú, nech si hľadajú iného pediatra… Česť lekárovi, ktorý koná tak, ako je v hĺbke svojho vedomia a svedomia presvedčený, teda o absolútnej prospešnosti všetkých povinných vakcín a o nulovej možnosti poškodenia dieťaťa očkovaním a koná podľa svojho presvedčenia. Ten teda koná podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Hoci vieme, že v našom povolaní sa učíme celý život, a teda donekonečna opakovať dávno naučené frázy bez záujmu sa aspoň zamyslieť nad inými poznatkami, skúsenosťami, argumentmi, to by nemalo byť samozrejmé.

Mnohí pediatri na Slovensku pracujú pod veľkým tlakom, pretože chcú zodpovedne vykonávať svoje povolanie, rešpektovať svojich pacientov – dnes už vlastne klientov, len sme stále viac unavení, znechutení, tlačení do pozície podnikateľov, ktorým ale príjmy určuje štát prostredníctvom zdravotných poisťovní, dokonca nám niektoré príjmy zakazuje, no povinností máme neúrekom. To zatiaľ zvládame, pracujeme, rešpektujeme aj povinnosť slúžiť na pohotovosti, hoci je to aj v noci, aj počas víkendov, neraz po práci v našich ambulanciách a po službe ráno ideme opäť pracovať do svojej ambulancie. A konkrétne v našom meste detskú pohotovosť prevádzkuje naša kolegyňa, ktorá lekárom platí za hodinu služby (či je piatok alebo sviatok) 2,30 eur.

Aj toto zvládame, lebo „musíme“. Ja osobne k tomuto všetkému už niekoľko rokov zvládam poznámky niektorých kolegýň, že ku mne deti chodia preto, lebo u mňa sa nemusia očkovať. Verím, že žiadnemu rozumnému človeku netreba vysvetľovať, že toto nie je pravda.

V mojej, ako aj v každej detskej ambulancii v našom štáte platí, že povinné očkovanie je POVINNÉ,  stanovené zákonom.

Platí, že pacient a jeho zákonný zástupca má právo na zdravotnú starostlivosť, že má právo na poskytnutie informácií zo strany zdravotníkov o svojom zdravotnom stave, o plánovaných zákrokoch a podaných liekoch a aj vakcínach. Má právo na poskytnutie ale aj neposkytnutie informovaného súhlasu so zdravotným výkonom, a teda aj s očkovaním a má právo zdravotný výkon (a teda aj očkovanie) odmietnuť. Ak si rodič vyberie pre svoje dieťa pediatra, ktorý mu poskytne všetky svoje vedomosti, skúsenosti a je k nemu slušný a rešpektuje všetky jeho práva, tak je to v poriadku.

Kto z nás by dobrovoľne chodil k lekárovi, ktorý na pacienta robí nátlak, zastrašuje ho, kričí na neho, vzbudzuje v ňom pocity viny, vyhadzuje ho zo svojej ambulancie a posiela na neho udania na úrady?

Ak ste sa, tí, ktorí tieto riadky (moju osobnú spoveď) čítate, dočítali až sem, tak si to veľmi vážim. A dovolím si pokračovať v mojom príbehu, ktorý sa deje.

MUDr. Eva Nováková
Som detská lekárka, svoje vysnívané povolanie s láskou vykonávam už 30 rokov. Každý deň chodím do práce s radosťou, uprednostňujem celostný, ľudský a predovšetkým rešpektujúci prístup k deťom aj k celým rodinám. Podporujem mamičky v ich kompetenciách, v dojčení, v zdravom stravovaní detí. Povzbudzujem rodičov vo výchove svojich detí s vnímavosťou, úctou a láskou.
Komentáre

Pridať komentár